Nebyť uzavretý

Autor: Pavol Prikryl | 10.4.2014 o 18:20 | (upravené 10.4.2014 o 22:53) Karma článku: 4,97 | Prečítané:  329x

V priebehu roka vyšlo v Nadácii Antona Tunegu druhé zaujímavé dielo, ktoré je pre súčasne dianie na politicko-spoločenskej scéne vysoko aktuálne. Už názov Čo je cisárovo, cisárovi mnohé naznačuje.

Autor Mons. Charles Joseph Chaput, OFM Cap., je v súčasnosti arcibiskupom Philadelphie. Je to druhý domorodý Američan (mama je Indiánka), ktorý bol vysvätený za biskupa, ale prvý, ktorý sa stal arcibiskupom. Mons. Chaput patrí k biskupom, ktorí sa celou váhou svojej osobnosti zasadili o razantný a nekompromisný spôsob riešenia prípadov pedofilných škandálov kléru. Stál takisto pri zrode Manhattan declaration z 20. novembra 2009. Touto deklaráciou sa protestanti, ortodoxní i katolíci zasadili spoločne ako kresťania za ochranu života a rodiny a za rešpektovanie práva na výhradu svedomia. Mons. Chaput sa považuje za jedného z najvzdelanejších a najprezieravejších amerických biskupov. Michael Novak o ňom hovorí, že sa „všeobecne považuje za intelektuálneho lídra na viacerých frontoch“. Vznik knihy Odvaha v politike a katolícke princípy v službe národa je podtitul knihy Čo je cisárovo, cisárovi a konkretizuje naznačené samotným názvom diela. Kto však čaká akúsi politologickú príručka pre katolíka v politike, musí siahnuť po inej knihe. V tejto totiž čitateľ spolu s autorom hľadá, a povedzme, že aj nachádza nielen zástoj katolíka v súčasnom svete, ale aj v politike. Ba čo viac, dochádza k nutnému poznaniu, že katolíci sú priam povinní verejne sa angažovať v celospoločenskom procese. Mons. Chaput hneď v úvode knihy vysvetľuje svoje pohnútky, ktoré ho viedli k jej napísaniu. Boli dve. Prvá bola žiadosť arcibiskupovho priateľa, neúspešného kandidáta vo voľbách na verejný úrad, ktorý ho požiadal, aby dal svoje myšlienky o viere a politike do formy, ktorú by mohli používať mladí katolíci, ktorí uvažujú o politickom povolaní. Druhý dôvod vysvetľuje arcibiskup nasledovne: „Už ma unavovalo, keď som počúval ľudí mimo Katolíckej cirkvi i z Katolíckej cirkvi, ktorí hovorili katolíkom, že majú byť ticho a nevnášať svoje náboženské a morálne stanoviská do veľkých verejných debát, ktoré sa týkajú celej spoločnosti.“ A keďže „tento druh zastrašovania by katolíci nemali prijímať,“ arcibiskup siahol po pere. Po prečítaní si knihy sa ukázalo, že druhý dôvod bol silnejší a stal sa nosnou myšlienkou celého diela. Pohľad na Európu Hoci je dielo písané Američanom pre Američanov, má naozaj čo povedať aj nám Európanom. A možno práve americký pohľad a štýl písania robia túto knihu pre nás o to zaujímavejšiu. Mons. Chaput sa ukázal ako hrdý Američan, ktorý miluje svoju krajinu, no nestavia sa do pozície prehnaného vlastenca à la Hollywood, práve naopak – úprimne priznáva, že „my Američania sme vždy tak trochu závideli Európe“. Otvorene priznáva, že „pokiaľ ide o umenie, architektúru, hudbu či kultúru, na Európanov jednoducho nemáme“. Jedným dychom však aj dodáva, na čo v starej dobrej Európe nemôžeme byť hrdý: „Jedným z mnohých cenných ponaučení z Európy je aj presvedčenie, že verejný život, z ktorého vylúčime Boha, ľudského ducha neobohacuje, ale naopak – zabíja.“ Vzťah Európy ku katolicizmu a ku katolíkom rozoberá cez dejiny Francúzska, ktoré považuje „za výrazne katolícke, no zároveň sú aj veľmi antiklerikálne“. Jeho pohľad spoza „veľkej mláky“ nie je zaťažený, a tak ak na chvíľu potlačíme v sebe silnejúce protiamerické nálady a budeme naozaj úprimní, potom musíme nasledujúce slová Mons. Chaputa brať so zvesenou hlavou: „Európa trpí chorobou, ktorú si spôsobila sama – z vlastného duchovného domova sa vymanila kvôli svojej pýche, chamtivosti, egocentrizmu, odmietaniu detí, vylučovaniu Boha zo života, kvôli pohŕdavému postoju k vlastnej minulosti a strate kresťanskej identity.“ Skrátka, Európu v súčasnosti mrzačí vnútorná prázdnota a „islam iba vypĺňa prázdnotu vo vnútri chradnúcej civilizácie“. Philadelphský arcibiskup nediagnostikuje súčasnú Európu s americkou nadradenosťou, od toho má naozaj ďaleko, ale z obavy, že Európa a Amerika „zdieľajú spoločný civilizačný základ, a tak vďaka vnútornej previazanosti môže problém jednej časti domu ľahko preniknúť do inej“. Diagnóza USA Práve „vylučovanie Boha zo života“ považuje Mons. Chaput za najväčšie nebezpečenstvo nielen pre súčasné USA. Podľa neho USA nikdy nemali v úmysle byť „sekulárnou“ krajinou v radikálnom modernom zmysle slova. Takmer všetci Zakladatelia boli buď kresťanmi alebo aspoň sympatizovali s náboženstvom. „A všetky naše verejné inštitúcie a všetky naše predstavy o človeku sú založené na náboženskom slovníku. Ak teda odrežeme Boha z nášho verejného života, odrežeme tiež základ našich národných ideálov,“ varuje Mons. Chaput. Tak, ako bez servítky diagnostikoval Európu, neberie si rukavičky ani pri charakteristike USA. Tvrdo kritizuje americký konzumný spôsob života („apetít sa mení na potrebu“) a nezastaví sa ani pred tým, na čo sú Američania neskutočne hrdí – pred osobnými právami a slobodou: „Prehnané poznanie našich osobných práv a osobnej slobody vytlačilo zodpovednosť a slušné správanie. Nestali sme sa Aténčanmi, ale skôr Vizigótmi, ľuďmi, ktorí si viac vážia to, čo sa páči masám, než výnimočnosť myšlienok či vkusu. Sme vulgárnejší a bezohľadnejší.“ Protikresťanské, no najmä protikatolícke nálady smerujú podľa Ch. Chaputa buď k odstaveniu katolíkov z verejného života, alebo k degradovaniu viery len do súkromného života vo vlastnom dome. Nutnosť angažovanosti Mons. Chaput sa nebojí kritizovať aj Johna F. Kennedyho, jediného katolíckeho prezidenta v dejinách USA, ktorý zo svojej viery urobil výlučne súkromnú záležitosť. Arcibiskup totiž tvrdí, že „veriaci nemôžu vo verejnom priestore mlčať a zároveň byť verní Kristovi. Vernosť evanjeliu si vyžaduje aktívne svedectvo o našom presvedčení presadzovaním našich postojov v kľúčových morálnych otázkach dnešnej doby“. Na príkladoch konkrétnych amerických politikov z dávnejšej minulosti či zo súčasnosti vysvetľuje Mons. Chaput, že katolícke učenie má často politické vedľajšie účinky, pretože má „verejné dôsledky“. Každý zákon má totiž morálny obsah a pretože vnútorná povaha zákona vnucuje niečie morálne presvedčenie druhým ľuďom, „preto je aktívna angažovanosť kresťanov vo verejnom živote národa taká dôležitá“. Práve v morálnych otázkach „má Cirkev povinnosť formovať svet, a nie naopak“. Ak sme na začiatku upozornili, že „Čo je cisárovo, cisárovi“ nie je politologická príručka pre katolíka v politike, po prečítaní knihy môžeme povedať, že je to výzva pre kresťanov na aktívne zapájanie sa do spoločenského života, politiku nevynímajúc. Mons. Chaputovi však nejde len o zapájanie sa, ale cez angažovanosť kresťana presadzovať kresťanské hodnoty do života. „Ak náš národ dnes vyváža násilie, nenásytnosť, vulgárnosť, potraty a odhadzovanie detí, americkí katolíci musia buď pracovať na zmene, alebo vziať zodpovednosť za tento stav na seba,“ hovorí na záver Mons. Ch. Chaput a dodáva: „Formujme budúcnosť našej krajiny a celého sveta históriou, ktorú tvoríme dnes. Nezabudnime, načo sme tu.“ Kniha sa dá objednať na www.tunega.sk
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?