Kto šliape po princípoch

Autor: Pavol Prikryl | 28.3.2014 o 20:21 | Karma článku: 4,90 | Prečítané:  862x

V západnom svete v poslednom období prebieha a nadobúda alarmujúcejšie rozmery neúprosná kampaň duchovnej likvidácie, ktorá degraduje duše, ponižuje dôstojnosť človeka a korumpuje ducha.

Blahoslavený Ján Pavol II. nadobudol presvedčenie, že táto kampaň, ktorú nazval „kultúra smrti“, je hlboko zakorenená v dejinách európskeho filozofického myslenia. Zasial ju „revolucionár“ filozofie René Destartes svojím slávnym výrokom Cogito, ergo su“. Ním prevrátil dovtedajší poriadok vo filozofii. V predkarteziánskom období bola filozofia, teda cogito, či ešte lepšie cognosco, priradená k esse, ktoré sa považovalo za primárne. Descartes považoval cogito za primárne, zatiaľ čo esse sa pre neho stalo sekundárne. Deviovanie princípu viedlo k tomu, že idea Boha ako nezávislého Bytia (Ens subsistens) sa zrazu stala len téma na voľné spracovanie v ľudskej mysli, a tak človek ostal sám, sám ako tvorca vlastných dejín a vlastnej civilizácie, ba čo viac – sám začal rozhodovať, čo je dobré a čo zlé. Brána mravného relativizmu sa začala otvárať. Cez ňu začal spočiatku tiecť epikureizmus, ktorého potôčik sa zmenil na riavu hedonizmu vo všetkých formách. „Žijeme len raz“, a tak carpe diem začalo búrať všetky princípy, okrem princípu „nemať princíp“. V časoch, ktoré dnes ešte označujeme za čnostné, spisovateľ Karl Kraus (1874-1936) odmietol, či priam provokatívne zosmiešnil úslovie „žijeme iba raz“. Podľa neho mnohí „nežijú ani raz“. V súčasnosti sa mravný relativizmus stáva akýmsi zaklínadlom demokracie, motorom transformácie túžob na právo: Každý má právo na svoj pohľad na morálku a má právo ju nasledovať, ba čo viac – má právo na jej legislatívne ukotvenie. Ak doteraz platilo, že ľudské práva sú univerzálne a nikomu nesmú byť odopreté, vďaka mravnému relativizmu sa princíp univerzality trochu pootočil: práva menšín sa začínajú stávať ľudskými právami. (Niet sa ani čo čudovať, že spisovateľ Alessandro Pronzato úplne seriózne navrhuje, že okrem ľudských práv by sa mali vydať a ratifikovať aj povinnosti človeka.) Každá spoločnosť vždy stála na nejakých princípoch. Ani veľmi nezjednoduším, ak poviem, že to boli v drvivej väčšine princípy z vrchu Sinaj, ktoré Immanuel Kant nazval morálny zákon v nás. Princíp Dekalógu, ak chceme „morálneho zákona v nás“, sprevádzal ľudstvo celými dejinami. Cez vojny, biedy, pády, ale akosi vždy dopredu. Kam však dovedie ľudstvo súčasný princíp „nemať princíp“...? Otázka je možno priveľmi všeobecná. Ako napísal Vladimír Holan: Mně lidstvo bylo na nic. Já žil jsem pro člověka. A o to ide – život človeka stojí na princípoch, na normách. A to platí aj v politike, lebo formuje život človeka, či sa nám to páči, alebo nie. Ale pozor – je rozdiel robiť politiku, a politikárčiť. Seriózna politika sa dá robiť len vtedy, keď stojí na nejakých princípoch. Začiatkom januára sa expremiérka Iveta Radičová vyjadrila, že na Slovensku „máme len jednu tradičnú stranu – KDH, ktoré tu dvadsať rokov bolo a dvadsať rokov bude. Všetky ostatné parlamentné strany sú bábätká s desiatimi rokmi existencie, čo ťažko nazvať tradíciou.“ Prečo len KDH „tu dvadsať rokov bolo a dvadsať rokov bude“? Odpoveď je jasná: lebo ako jediná politická strana stojí na princípoch. Z nich vyplýva to, čo síce znie sprofanovane a dehonestujúco, ale čo je pre politiku conditio sina qua non: má vnútornú, stranícku ideológiu, stojí na hodnotovom základe. Opakujem, aj keď sa slovo ideológia v našich končinách pokrivilo a znie skôr ako urážka, pre jestvovanie relevantnej strany všade na svete je nutná. Tá totiž vychádza z nejakých princípov, ktoré však v slobodnom svete z nej nerobia princíp. To by už bola diktatúra. V štvrťstoročnej histórii KDH sú to práve princípy, ktoré boli tŕňom v oku jej kritikom. Ako hnutie, ktoré má aj v názve pôvod princípov, vychádza z kresťanského učenia a jej sociálnej náuky. A tam niet priestor na kompromisy so svedomím, tobôž za cenu získania chvíľkovej popularity v podobe nárastu preferencií. Naozaj nie je tajomstvo, že KDH má dlhodobo za cieľ rodinu. Jeho súčasný predseda niekoľko ráz verejne deklaroval, že hnutie podmieňuje akúkoľvek spoluprácu len s tým, kto bude akceptovať prorodinnú politiku. Takto zameraná politika sa musí zákonite odvíjať od nedeviovanej rodiny. A keďže v jednotlivých európskych krajinách, ako aj v Bruseli dochádza k zmenám definície manželstva – a to aj vďaka niektorým slovenským europoslancom, ktorí by doma hlasovali inak (raz darmo: Pán Boh vysoko, Brusel ďaleko) –, KDH v zmysle princípov (a vari aj v úsilí o zachovanie zdravého rozumu) prišlo s návrhom k doplneniu čl.. 41 Ústavy SR o manželstve. Návrh predložil Ján Figeľ, ktorý sa však od začiatku netajil, že by bol rád, keby sa pod návrh podpísali poslanci naprieč celým politickým spektrom NR SR. Zotrvávanie J. Figeľa na princípoch vyvolávalo úsmev a návrh KDH bol nelogicky označovaný za populistický, ako keby definovanie manželstva bol populizmus... Za podporu návrhu sa vyjadrili aj politici z programovo blízkych strán KDH. Každý si pri tom jasne uvedomoval, že v súčasnosti zmena ústavy bez podpory poslancov za vládny Smer-SD nemá nádej. Možno preto čestne zotrvávali na zdanlivo stratenej varte. Bojovať za obranu manželstva a rodiny bola značná časť opozície ochotná aj po oficiálnom oznámení, že premiér Robert Fico by sa rád uchádzal o prezidentské kreslo. Veď predsa ide o princípy! Prišli však výsledky prieskumu názoru národa na tzv. homosexuálne manželstvo, a populista R. Fico zrazu skrútil a dal sa podporovať Figeľov návrh k doplneniu ústavy. A vtedy mravný relativizmus zmohol opozičných podporovateľov, z ktorých mnohí sa verejne hlásia k viere v Boha, dokonca v inštitucionalizovaných cirkvách. Kresťanské princípy išli zrazu bokom. Politiku vystriedalo politikárčenie, vyššie ciele stranícke záujmy. Korunu všetkému nasadilo tvrdenie, že neúspech spoločného pravicového kandidáta v prezidentských voľbách zapríčinilo spolčenie sa s R. Ficom. Inými slovami – uzákonenie definície manželstva je dôvod neúspechu Pavla Hrušovského... A politológovia na to skočili! Vôbec nebrali do úvahy, že porážka P. Hrušovského spočívala v neprijatí kandidáta ani len vlastnými straníkmi a vernými voličmi tej-ktorej koaličnej strany, ani to, že prezidentské voľby neboli o zmene ústavy. To, že vlastné vnútorné presvedčenie i relevantný prieskum verejnej mienky, ktorý ukázal, že návrh J. Figeľa podporuje viac ako 80% obyvateľov Slovenska, išli zrazu bokom, tak ako proklamované princípy, už nikoho netrápi. Ani politológov, ani – a to je najsmutnejšie – samotných politikov. V podstate vznikla paradoxná situácia. Mnohým veriacim poslancom sa zrazu nepáči ochrana manželstva a rodiny, pretože ju má podporiť Fico a spol. Descartovo uprednostnenie cogito pred esse v praxi druhej dekády 21. storočia! Idea princípu sa opäť stala len téma na voľné spracovanie v politikovej mysli. Ba čo viac, nejednotnosť medzi vierou a politickým životom spôsobuje, že práve z politického života vychádzajú spätné vlny, ktoré znečisťujú nielen princípy, ale aj tradície. Jedno je isté. Rodina je v západnom svete ohrozená. Kde sa dá, všade sa ju usilujú zachrániť. Prípad Francúzska ukazuje, že súčasný svet nedáva veľké nádeje na reparát. Chorváti to riskli referendom, my máme nádej ochrániť manželstvo spojením sa v parlamente. Morálny rozvrat nevyváži nijaký nárast HDP ani minimálna nezamestnanosť. Práve naopak. Každá ekonomická kríza je len zhmotnenie morálnej krízy. Mravný relativizmus si totiž žiada svoje obety.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?